V aute, cestou do reštaurácie
Jojo šoféruje a ja opatrne otváram novú tému.
– Jojo, skús prepašovať do dnešnej DAC-galérie niečo nové – zaznie moja prosba, tým najtichším šeptom, akého som schopný.
– O čo ide? – Jojo odpovedá suchou otázkou, zatiaľ s neutrálnym tónom v hlase.
– Vyhoď si z hlavy všetko, čo bolo doteraz! Sprav fotky ešte jojovskejšie a nech je pri pohľade na ne okamžite vidno, že si vytvoril niečo úplne nové – konkretizujem svoju prosbu.
Únavou sú črty Jojovej tváre zmaľované výdatne, a ja cítim, že by si radšej oddýchol od denných starostí, ako počúval moje reči o dni plnom novátorstva a výbuchu fotografickej kreativity. Zaostrí na mňa svoj pohľad, a ja vidím, že ma aktuálne nemá rád!
O pár hodín neskôr, tesne pred zápasom, sa od neho dozvedám, že pri rozhovore s onlajnistom Milanom, odznieva spravodlivým hnevom naplnená informácia o mojom nehanebnom čine: Tibi chce, aby som vytvoril niečo nové! Tsss!
Som rád, hlavne s odstupom času, že som nevidel tvár Joja, keď sa sťažoval Milanovi…
Hm… Pozriem na nebo, je zamračené, a mne ide roztrieskať hlavu od bolesti. Zmocnia sa ma výčitky svedomia. Aktuálne nás ničí depresívne počasie a ja žiadam od Joja, aby prišiel s niečím úplne novým?!? Je.e mi?
Hlúposť porovnateľná s požiadavkou na mamičku, ktorá má teplotu 39,76, aby dojímavo prečítala potomkovi jednu z jeho obľúbených rozprávok, veď úsmev nášho dieťaťa za tú obeť stojí! Blá, blá, blá…
Zápas sa začal
Jojovi sa pre istotu vyhýbam, očkom však sledujem, ako si vedie.
No, nijako! Divákov fotí iba občas a zaregistroval som aj chvíľky, keď iba bezducho sledoval zápas a fotoaparát sa sem-tam hompáľal (rytmom metronómu) ledabolo zavesený na jeho plece.
Jojo ma čo nevidieť zabije! Síce, možno mám šancu prežiť, pretože sme krátko pred príchodom na štadión večerali (pre neho to bola raňajko-obedo-večera).
Predpokladal som, že ,,Človek napapaný“ je tvor, ktorý nemôže mať zlú náladu, navyše Jojo pred rokmi na vlastnej koži precítil (ako bezdomovec) ,,chuť ozajstného hladu“. Nemyslím si preto, že by sa rád štylizoval do pozície umelca, ktorý vie tvoriť iba vtedy, keď je hladný. Veril som teda, že po večeri bude v pohode.
– Tibi, tebe nie je zle od tatárskej omáčky? Ja som cez prestávku vyhodil zo seba celú večeru! – počúvam od Joja, čo som vôbec nechcel počuť.
Ja to je..m! To nie je možné! Vidím na Jojovi, že chce ísť domov. Tých pár viet vyslovil s neskrývanou túžbou vyfackať ma! Zbabelo som sa zmohol iba na lakonickú odpoveď: Nie, mne je dobre! Napi sa vody!
Po tejto odpovedi sa ma asi Jojo rozhodol rituálne zavraždiť. Raz to príde…
Koniec zápasu
Rozlúčku hráčov s divákmi sledujem s Kristiánom Nagyom. Zrazu si všimnem, že v strede hracej plochy sa zhromažďujú hráči a Jojo zúrivo gestikuluje a niečo hráčom naznačuje. Obraz reality sa mi v mysli pomaly ,,zaostruje“ a začínam chápať. Jojove pohyby sú porovnateľné s bláznivou gestikuláciou, genialitou šmrcnutého dirigenta. Hráči si fotenie zrazu náramne užívajú…
Chvíľu potom, ako skončí fotenie, sa Jojo vydá cez šírku ihriska smerom ku mne.
– Človeče, čo si to stváral? – pýtam sa ho očakávajúc čo najrýchlejšiu odpoveď.
– Povedal som im, aby sa postavili predo mňa na skupinovú fotografiu. Pýtali sa ma, že prečo by sa mi mali stavať do pózy a ja som im povedal, že preto, aby mali konečne dobrú fotku! – s dávkou frajeriny a potrebného umeleckého narcizmu mi predostiera dramaturgiu prípravy fotiek.
– Neboli ku mne dobrí, ale ani ja k nim! – doplní, aby som o atmosfére fotenia mal tú najrealistickejšiu predstavu.
Intermezzo
Slovkom, vetou o tom, ako a prečo vlastne Jojo začal fotiť zápasy DAC-u. Počas jesene som ho nahovoril na experiment, pri ktorom sme chceli zistiť, čo to dá, ak fotograf typu Jojo fotí svet futbalu. Jednoduchý dôvod nie?
Jojo prvýkrát fotil zápas so Slovanom, ktorý sme vyhrali v závere zápasu gólom Šafranka a ja som z tejto galérie fotiek použil už nespočetné množstvo fotografií.
Výsledkom spomínaného fotenia bolo, že Jojo už nerobí fotky zo zápasov DAC-u iba pre nás, ale aj pre samotný klub.
Stalo sa však aj niečo, čo som vôbec neočakával – Jojo sa na zápasoch začal cítiť veľmi dobre, v podstate relaxoval a momentálna situácia je taká, že sa ma už v riadnom predstihu nedočkavo pýta na termín ďalšieho predstavenia v aréne.
Loft Bar, približne pol desiatej večer
Pri poháriku šteklivo lahodného portského vínka si na Jojovom fotoaparáte prezeráme zápasové fotky.
– Jojo, mám taký dojem, že sa ti podarilo z hráčov vydolovať plastickú ukážku toho, čo môže znamenať klubový slogan Bezhraničná vášeň… – otváram tému pri pohľade na fotografie.
– Môže byť! Poznáš ma, vieš, že som blázon! – uzavrel tému odpoveďou sprevádzanou jeho typickým smiechom, doplneným grimasou vyžarujúcou spokojnosť.
Apropo, Jojov smiech…
Pri natáčaní filmu Farrineli, o najznámejšom kastrátovi-sopránistovi, sa umelcov hlas mixoval z hlasov viacerých vynikajúcich spevákov a speváčok. Ak by sme podobným spôsobom chceli zachytiť smiech Joja Sameka, tak by sme pravdepodobne museli zmiešať hlasitý smiech anjela aj diabla v čase, keď sa tieto dve indivíduá pri jednom stole veselo zabávajú na márnivosti všetkého, aj na márnivosti ich poslania….
Čiže, fotografie
Som si istý, že v bezbrehej vášni ako takej, sú všetky emócie, pozitívne aj negatívne – dva extrémy, ako pri farbách čierna a biela. Myslím si, že Jojovi sa veľa z toho podarilo na fotkách zachytiť a len anjel a diabol vedia, že ako…
P.S. Zdá sa, že sa anjel a diabol rozhodli, že z Joja vytiahnu viac ako sa reálne dá a sám maestro chce… 🙂 Vznikla totiž nová fotka na podobnú tému, ale tá nech je zatiaľ vo fáze pripravovaného prekvapenia!
