Ak ste na ligového futbalistu kritický spôsobom, aký ste si mohli prečítať v mojom komentári po zápase Sereď–DAC (0:5) a neskôr pozrieť v relácii SzerdaHelyzet so Szigeti Attilom, môžete si byť istý, že prídu menšie či väčšie reakcie aj z okolia zainteresovaného hráča.
Priznám sa, napriek tomu som nečakal, že sa mi ozve rovno rozpitvávaný hráč Ľubo Michalík. Stalo sa, a po našej komunikácii som sa rozhodol, že ju zverejním, samozrejme so súhlasom Michalíka. Ak však niekto čaká v tomto článku idylku ukončenú limonádovými objatiami, toho musím sklamať.
Bolo to stretnutie dvoch ľudí, síce korektné a bez ziapania a osočovania, ale niekedy otvorene drsné a tesne pri hranici, za ktorou hrozí – minimálne – slovný box.
Dlho som rozmýšľal ako poňať článok, aby z textu nevznikla fraška, alebo nevznikol dojem opisu stretnutia, po ktorom som od radosti, že ku mne prehovoril ligový hráč, zmenil okrem vlastného názoru, obrazne povedané, aj svoje meno…
Na druhý deň po zápase som dostal esemesku a po krátkej komunikácii bolo jasné, že bude zmysluplnejšie stretnúť sa osobne.
Kaviareň v Maxe.
Prichádzam ako druhý. Netuším, čo môžem očakávať, ale predpokladám, že Michalíkov najväčší problém je napätie medzi ním a fanúšikmi DAC-u, ktoré trvá už dlhšiu dobu a vyvrcholilo jeho atakom na Kalmára. My sme spomínaný zlý vzťah s fanúšikmi rozobrali v Klikkoute ako Lego, čo je na Slovensku, kde väčšina športových novinárov aj z najväčšieho hovna a prúseru modeluje Sacherovu tortu – nezvykom…
Michalík začína rozhovor zaujímavo, slušne sa ma opýta, či som hral niekedy futbal. Predbehnúc ďalšie otázky podobného typu, mu prezradím, že som sa síce na chytanie na najvyššej úrovni veľmi rýchlo vykašlal, ale na druhej strane si ma desiatky rokov pozývali tí z DAC-u, ktorí to nevzdali, aby som im chytal na rôznych turnajoch, čo je asi celkom slušná ,,licencia“.
Rýchle som dodal, že o mojej spôsobilosti písať o futbale sa snáď už viackrát dostatočne priamo či nepriamo vyjadril samotný futbalový zväz.
Okay, to som chcel vedieť pre informáciu – stroho povie Michalík a prejdeme na článok…
Chápal som, že ak mu bol môj článok preložený, tak asi takým spôsobom, ako sa prekladali v Dunajskej Strede moje články Marićovi. Povrchne a vytrhnuté z kontextu…
Aj preto sme si všetko prešli po detailoch a môžem skonštatovať, že argumentácia prerástla z oboch strán celkom tvrdej výmeny názorov.
Moja manželka mi raz povedala, že môžem byť rád, že nemusím sám so sebou vyjednávať, lebo sa zo mňa po tých nespočetných školeniach tohto typu vo firme Klember, stal celkom slušný dilino. Preto som si dával pozor, aby som Michalíkovi nezobral po článku chuť do života aj pri stole…
Mal som už pár debát s futbalistami, alebo činovníkmi, najsmutnejšia bola tá s Marićom, kde mi bývalého trénera bolo už ľúto napriek tomu, že som od začiatku jeho účinkovania bol jeho snáď najväčší kritikom.
Cítil som sa počas debaty nesvoj z Tomislavovho slabošského vystupovania.
Druhé stretnutie podobne bláznivého typu bola ,,seansa“ s legendárnou komediálnou dvojicou Tittel-Antal, ktorá sa hrala na komunistický tribunál z päťdesiatych rokov. Problém bol, že sa to dialo na pôde ÚLK a v roku 2013. To, že som tým dvom pánom odolával bezmála dve hodiny, sa prejavilo následne na totálnom a definitívnom rozvrate môjho krvného tlaku…
Pred stretnutím s Michalíkom som si neželal od neho dve polohy, tragéda typu Marić a na druhej strane tittelo-antaloidný štýl. Tipoval som, že Michalík tiež nejde na stretnutie kvôli tomu, aby som ja všetko poprel a nebudem mať odvahu obhájiť svoje tvrdenie. Celkom mu však rozumiem, na Slovensku je to medzi športovými novinármi bežná predposratosť, veď
dvaja ,,špičkoví“ novinári sa dodnes neospravedlnili za ojeb smerom ku všetkým fanúšikom, keď slintali ódy na Spartak v čase, keď už desiatky príčetných futbalu znalých vedeli, že policajti inkriminované zápasy už dávno sledujú pozornejšie, ako moje dcéry seriály na Netflixe…
Poďme však k veci. Respektíve, späť k Michalíkovi. Prebrali sme mnoho tém, tu sú najpodstatnejšie. Nie som novinár, ktorý kope bezhlavo za DAC a mieri šípom iba na súperov – odpovedám Michalíkovi na jednu z otázok a hovorím mu o rozboroch, v ktorých sme onehdy pitvali aj uletené rozhodnutia v prospech nášho klubu (napríklad vylúčenie Macíka).
Preberáme Ľubovu telesnú váhu a ja mu hovorím, že by aj kvôli sebe mal brať tieto veci vážnejšie, lebo to jednoducho nevyzerá počas zápasu dobre.
Hovorím mu, že za tento zápas dostali od nás tvrdú kritiku aj hráči DAC-u, lebo napriek našej výhre zápas nerobil dobré meno play-off nadstavbe. Tvrdil som mu, že Sereď mala byť pripravenejšia na play-off, a tu bola pasáž, kde som si všimol, že mu viac vadila moja kritika Serede, ako kritika vlastnej osoby…
Plynule prechádzame k incidentu s Kalmárom.
Michalík ani nezakrýva, že to pohnojil, a že taký atak nemal urobiť, spomenul mi však, že Kalmár tiež nie je počas zápasu anjel.
Hm.. To mi nemusí hovoriť, Zsolt je typ hráča, ktorý si v zápasoch vyslovene koleduje o kartový mariáš – to vieme všetci.
Prechádzame k problému on a fanúšikovia DAC-u. Hovorím mu o tom, že fanúšikovia DAC-u si vyslovene nehľadajú konflikt s hráčmi súpera, a vonkoncom nie s tými, ktorí obliekali náš dres. Príkladom sú hráči z minulosti, ktorí sa tu usídlili, alebo trend, ako sú privítaní bývalí hráči DAC-u (samozrejme okrem tých, čo prešli k odvekým rivalom, ale to je rovnaké všade vo futbalovom svete)…
Ponúkam Michalíkovi priestor v relácii, aby sa vyjadril verejne, čo odmietol, lebo by to bolo podľa neho príliš so závanom nakašírovaného divadla. Hm.. má asi pravdu.
Tvrdím mu však, že niečo s tým musí robiť, lebo ten konflikt môže eskalovať, a ja osobne nie som zvedavý na to, akú vojnu má bývalý hráč DAC-u s našimi fanúšikmi, hlavne keď tu v podstate býva…
Ukončím debatu s tým, že som dúfam dopodrobna vysvetlil naše názory, a že by som rád videl športové zápolenie a dôstojného súpera, a Michalíka, ktorý berie ligu na 110 percent so všetkým, čo k tomu patrí. A samozrejme, čo sa týka fanúšikov, to musí riešiť on. Videl som, že ho tento stav mrzel, musí ešte nájsť formu a priestor, aby náprava bola chlapská a vierohodná.
Koniec. Nerobím pri odchode z Maxu žiadne závery, téma je totiž príliš vážna na to, aby som sa k nej správal povrchne. Všetko chce čas.