Mohlo byť asi osem hodín večer, keď sme odchádzali zo žilinského štadióna. Sedím v aute vedľa Peťa Gocoňa. Za nami Szigi a fotograf Nanu… Počas zdieľania článku a fotogalérie si v hlave premietam posledné minúty zápasu a tlačovku.
Fotky: Nándor Fekete
Zápas
Ku konečnému cieľu, k víťazstvu, presvištíme ľahulinko, a mne pritom v hlave napriek celkom slušnej zime hrá pomyselná hudba kapely Beach Boys z amerických pláži.
Počas zápasu sa totiž na zelenej ploche poväčšine plážovo lenivo prevaľuje čas, no a prázdninové tempo narúša väčšinou Kalmár, ktorý včera surfoval z nás najlepšie. Hrá sa pekne, s pečaťou exhibičného súboja dvoch mužstiev.
Domáci prezentujú republike svoju pýchu – mladíkov. Robia to zdravo pyšne a s dávkou prijateľného exhibicionizmu sa chvália tým, čo nemá v lige nik. Na druhej strane vidíme exhibičný výkon nášho mužstva, ktoré je na prahu svojho najväčšieho úspechu v ligovej súťaži za tých…
pane Bože… to číslo ani netreba vysloviť, stačí si ho premietnuť v hlave a prídu zimomriavky… stopätnásť rokov…
Po druhom góle Kalmára sa sila slávnostného okamihu znásobuje, už je všetko jasné, istota historického úspechu sa votrie do vdychovaného vzduchu obrovskou intenzitou – ochotne týmto pocitom podlieham.
Pomaly, ale isto, sa obrazne povedané roztápam a kašlem na futbalovú analýzu. Koniec zápasu vnímam iba ako prechodnú stanicu na iné miesto, kde je povolené rovnakým spôsobom užívať si náš úspech.
Tlačovka
Pre mňa je tlačovka pri kvante otázok, ktoré položím pri natáčaniach rozhovorov – obzvlášť v relácie SzerdaHelyzet – miestom odpočinku a miestom, kde si znižujem nazbieraný zápasový adrenalín, či sťahujem hodnoty krvného tlaku a tepu srdca.
Počas jari som položil na tlačovke snáď len tri otázky, nejak sa mi nechce vstupovať do ,,procesu“, kde sa tréneri Fortuna ligy navzájom prehnane chvália, a kde sa novinári chcú čo najpozitívnejšie votrieť trénerom do aury (dá sa to nazvať aj inak).
Mimochodom, jedna z mojich jarných otázok bola: Vyhrážate sa nám? Viem, nič moc, ale má to podľa mňa viac šťavy, ako stupídne reči o ponožkách a saku trénerov…
Aj teraz som bol z môjho snívania o Európskej lige vyrušený otázkou o trénerovom textilnom konflikte s rozhodcom… Prebíjam túto tému myšlienkami o tom, ako sa mi na tlačovke javil tréner Hyballa…
Hm… Videl som v jeho tvári brutálny stret obrovskej radosti z dosiahnutého úspechu a obrovskej únavy z tejto sezóny…
Moje reminiscencie zo zápasu a tlačovky pri ceste domov prerušuje sms od Milana Vrábeľa: Organizuje sa stretnutie s fanúšikmi pred štadiónom!
Samozrejme, že ideme…
Vzhľadom na psie počasia sa zíde fantastický počet fanúšikov, a aj keď je oslava narýchlo zbúchaná, má fantastické čaro.
Stretneme Jana Van Daeleho a Oszkára Világiho.
Úsmevy od ucha k uchu, ako sa pri takej príležitosti patrí, sekne im to takto v spoločnosti klubu oddaných srdciarov-fanúšikov. Krásne momenty si obaja užívajú veľkou lyžicou…
Opýtame sa majiteľa klubu na trénera: Ostáva? Dostávame odpoveď aj s krátkym vysvetlením.
Bola by to fajn lukratívna správička pre Klikkout, ale podľa mňa je oznámenie tejto správy exkluzívnym právom a výsadou klubu a majiteľa a nie naša, či moja.
Snáď toľko poviem na záver, že sú dve hodiny po polnoci a ja idem spať. A budem mať sladké sny…
Gratulujem všetkým z ,,môjho“ klubu DAC 1904 k tomuto historickému úspechu!
Hajrá DAC!