Ako by to bolo včera – bol piatok podvečer, 17. novembra 1989, sychravo. Pamätám si to úplne presne: koncom týždňa sme sa s priateľmi stretávali v dunajskostredskej reštaurácii Merkúr na Západe, pre mňa úplne na opačnom konci mesta. Kvôli počasiu sa mi ani príliš nechcelo vytiahnuť päty z bytu, no domov sa vrátil mladší bráško, ktorý robil v Bratislave, a tak ma autom „hodil medzi ľudí“.
Z kazety nám znel hlas „zakázaného“ pesničkára, ktorého veľa ľudí nepoznalo (ale obávaní eštébáci ho poznali veľmi dobre), potom ho poznali takmer všetci, a potom na neho takmer všetci aj zabudli. Ivan Hoffman nám spieval: „…nech mi nehovoria, že mám vravieť hlasno, tí, čo tichým včera rozbíjali ústa, nech sa netvária, že už v tom majú jasno, tí, čo s veľkou slávou a za moje dane objavili chrústa…“ Kto mohol čo i len tušiť, že práve v tých minútach v Prahe odštartovala jedna z najväčších udalostí v dejinách bývalého Československa, Nežná revolúcia?
Prešlo tridsať rokov a my žijeme v svete až neuveriteľne odlišnom ako bol ten pred rokom 1989. Kto nezažil, nepochopí, a tí mladší ani neuveria. Treba si uvedomiť, že aspoň ako-tak reálne, vlastné spomienky na tie časy vlastnia iba tí, ktorí majú dnes už okolo päťdesiatky a viac. A aj to veľakrát skreslené, a aj zidealizované. Populárna floskula „za socializmu bolo lepšie“ je nezmysel každým cólom, najmä keď ju šíria tí, ktorí „reálny socializmus“ nikdy na vlastnej koži nezažili.
Nebolo lepšie, bolo len inak. Boli sme tu zatvorení v klietke, pred vraj zahnívajúcim Západom chránení ostnatým drôtom, pohraničnou strážou s nabitými zbraňami a cvičenými psami, a tiež zamínovanými hranicami – paradoxne, všetko toto bolo prioritne namierené voči vlastným občanom. No a na Východ sme mali hľadieť s obdivom, v duchu hesla So Sovietskym Zväzom na večné časy a nikdy inak. Že v obchodoch nebolo dostať to či ono, že sa mohlo cestovať na dovolenku maximálne tak na Balaton, respektíve do Bulharska k moru, že náboženstvo bolo s nevôľou trpené, že iný názor bol nielenže nežiaduci, ale doslova zakázaný a jeho šíritelia perzekvovaní? Myslíte si, že to dnes zaujíma „násťročných“? Aj tak vám neuveria – keď Európan prvýkrát zbadal žirafu, povedal: také zviera neexistuje…
Pred tridsiatimi rokmi sme išli na tie námestia, a určite nie preto, že sme si nemali čím vytierať zadky alebo že na tropické ovocie stáli rady, a aj to iba pred Vianocami. Hnala nás tam túžba po slobode. Áno, celkom určite sa urobili chyby, niektoré veci sa dali urobiť inak a lepšie – ale tá základná požiadavka bola splnená: máme možnosť výberu. No chytám taký zlý pocit, že si dostatočne neuvedomujeme, že sloboda nie je samozrejmosť, že je krehká, že ju treba strážiť, lebo na dnešnom Slovensku začína byť ohrozeným druhom.
A čo som tým celým vlastne chcel povedať? Aha, už viem:
November neskončil, November trvá…
