FOTKY: ISTVÁN UGRÓCZKY
ČLÁNOK V MAĎARSKOM JAZYKU: bit.ly/2Ntcj6Q
Nech je mi odpustené, že sa v tomto článku budem zoširoka zaoberať brankárskou tematikou. Aby to však odo mňa nebolo príliš kruté voči zvyšným aktérom zápasu, tak si zhrňme predtým, čo sme vlastne videli. Pravdupovediac, hlavne rozháranú hru a z našej strany aj zopár úplne zbytočných počinov.
Začnem obrancami, respektíve s hráčmi, ktorí si po zisku lopty v našej šestnástke, alebo jej blízkosti, vyberali z dvoch klasických riešení situácií – konštruktívneho a na istotu – tú tretiu, nie najlepšiu. Neviem prečo sme si vyberali, a to celkom masívne, krkolomný slalom cez dvoch-troch hráčov súpera, keď sa v takmer každom prípade hodili skôr pomocné prihrávky. Stratili sme preto veľmi veľa energie a naša prechodová fáza bola skôr na náhodu – vždy niekto kvôli komplikovanému riešeniu obranných situácií chýbal v prechode.
Individuálne najviac horeli asi Oravec a vpredu Ramirez, ktorý sa zdal byť veľmi bezradný, ak aj nejakú situáciu zvládol, tak len čiastočne.
Najagilnejším v ofenzíve sa zdal Divković, ktorý ľahúčko obchádzal protihráčov, a pomáhal si pomocnou prihrávkou, vždy keď bolo treba – škoda, že pri jeho snáď najlepšom výkone nemal pri sebe súceho partnera…
Fábry. Skutočne si myslím, že by sme si mali dávať pozor na to, aby nám nevychladol úplne. Hm… po posledných zápasoch sa mi nezdá, že by sršal sebavedomím.
Poďme však na moment, ktorý zmenil všetko
Príchodom Blackmana sa stala naša defenzíva vzdušnejšou a pri útoku súpera, ktorý skončil vylúčením, sme hráča Trnavy bránili ledabolo, a k tomu prišlo zle načasované vybehnutie Jedlu. Pri takomto spôsobe bránenia na krajoch obrany však treba rátať aj s tým, že raz spraví aj brankár chybu.
Podľa mňa by sme mali, v takýchto prípadoch a v tomto priestore, brániť tvrdšie a ísť aj do kontaktov.
No a teraz malá reportáž
Jedla schádza z ihriska, diváci hromovo skandujú jeho meno, Martin to určite vníma, ale najlepšie je v takejto situácií čím skôr sa dostať do šatne. Sledujem oboch brankárov aj trénera brankárov. Nemám pocit, že by som ich mal sledovať posediačky, a preto schádzam na najnižší stupienok. Po ukončení riadnej hracej doby už sledujem iba dvojicu Raška-Száraz, ako sa pripravujú na penalty.
Raška má zapnutý režim krízový manažér. Vidím, že od prvej sekundy je každý jeho krok premyslený, žiaden výrobca chaosu a napätia v už beztak hektickej situácii. Udržať Benjimu krvný tlak a tep v prijateľných hodnotách, a hlavne zapnúť režim – maximálne chladná hlava.
Vnútorný svet brankára v takejto situácii, ale aj celkovo, je ťažko uchopiteľný, ale na Benjim vidím, že túto alchýmiu tela, mozgu a duše zvláda a vyzerá byť koncentrovaný presne tak, ako treba. Nie je ani nad, ale ani pod čiarou ukazujúcou optimálny stav.
Je to silný chlapec, ako inak by zvládol takým obdivuhodným spôsobom návrat po komplikovanom zranení a dlhej pauze? Mnoho brankárov sa z podobných patálií už nikdy nedostalo do pôvodnej fazóny.
Benjiho som videl chytať za Šamorín a už vtedy bolo jasné z jeho výkonu a pohybu, že je definitívne späť.
Pred penaltami idem dole poblíž hracej plochy a sledujem posledné dejstvo. Pred prvou penaltou skalopevne presvedčený a dôverujúci Benjimu, vyslovím: Chytí dve penalty! Netipujem, viem to.
Dlhé roky nám chýbal v súvislosti s DAC-om tento typ športového adrenalínu, postupová dráma v domácom prostredí proti odvekému rivalovi.
Zvýšený pulz a vybičované emócie. Nie emócie konfliktu, ale športové – silnejší, rýchlejší, lepší – rozhodne sa tu a teraz…
K tomu tento príbeh brankárov… Obe chytené penalty sprevádzam pološialeným revom, nedbám na to, že poblíž stoja generálna riaditeľka klubu a tak ďalej… i tak vedia, že som blázon, teda brankár…
Po víťaznom góle Davisa mám navreté žily na krku, ako rocker Bruce Springsteen. Vidím ako Raška objíme Benjiho, potom odchádza od oslavujúceho mužstva a ponáhľa sa do šatne. Hrdelné výkriky, počujem ich aj ja, keď na seba zareveme niečo ako: Jóóó…
Pomaly sa musím vrátiť pre notebook a napísať krátky názor do článku ,,Szerdahelyzet nyilatkozik”. Podíde ku mne Máhr Tomi a strčí mi do ruky papier, ktorý sa odovzdáva asistentovi pri striedaní – číslo 4 je striedané číslom 1.
Tomi ma pozná a vie, že prečo som išiel dole, a že môj článok bude plný úvahami o brankároch…
Priznám sa, bol som posledné dni unavený futbalom a jeho okolitým svetom, v podstate som vynechal posledné dva komentáre, ale včera som sa nabil futbalovou energiou ako už dávno nie.
Naša brankárska skupina to má jednoduché, nemá čo riešiť. Ukázala svoju mentálnu silu, a z toho môže čerpať celé mužstvo, aj pár „pičovinami” frustrované vedenie a fanúšikovia.
Či Jedla, alebo Benji?
Myslím si, že rozhodnú úplne iné kritériá, ako chyba a vylúčenie. Brankár sa neodkladá po jednom kikse, ako vratná fľaša… Jedno je isté, Benji dostal od pána Boha za tú nesmiernu lopotu to, čo si zaslúžil.
Týmto však oslava a čas potľapkávania končí a dnes sa ide do ďalšieho tréningu s osprchovanými pocitmi úspechu a slávy.
Dobrá rada: brankári sú iný svet, preto ani netipujte na základe čoho sa rozhodne Raška, že koho odporučí Hyballovi pri otázke: Kto sa postaví najbližšie do brány? V Niké je na to kurz 1,01, že to neuhádne desať z deviatich zubárov…
