Vlastníčka hlasu pochádza, ak to chceme určiť úplne presne, zo sídliska Sever 2. Do životopisu si píše, že je divadelná a filmová herečka a speváčka. Nedávno vydala svoje prvé album pod názvom Puzzle. Jej pesničky sú nabité citom a sú hudobnou lahôdkou a… má neskutočne krásny hlas! Veronika Strapková, čiže VeronikaS.
Veronika, pochádzaš zo sídliska Sever 2 v Dunajskej Strede. Ako si spomínaš na život na ňom?
Veru, život na sídlisku Sever 2 bol občas dosť drsný. Pre mňa obzvlášť, pretože ako Slovenka som bez znalostí maďarského jazyka bola občas stratená. Pár ľuďom prekážalo, že im nerozumiem. Našťastie som sa, ale dostala do skupiny rovesníkov, ktorí takisto neovládali maďarský jazyk a tak sme si vytvorili taký náš uzavretý mikrosvet.
Pamätám si, že ti na jednom koncerte v Základnej umeleckej škole fandili Slováci vedno s Maďarmi…
Jasné, postupne sa situácia zlepšovala, ako trinásťročná som už mala silnú vôľu naučiť sa po maďarsky. Stávali sa mi totiž bizarné situácie, ktorým som sa už chcela vyhnúť. Napríklad, raz mi môj vtedajší frajer povedal, že „Szeretlek téged!“ (Mám ťa rád!), a ja som mu odpovedala dosť nevhodne: ,,Én se!“ (Ani ja!). Povedala som si – Stačilo! Postupne som sa vedela čoraz lepšie dorozumieť a získavala som si čoraz viac maďarských kamarátov.
Kedy si začala rozmýšľať o speváckej kariére?
Ako malá som dostala od rodičov rádio s páskami a mikrofónom. Pripravovala som vlastnú ,,rozhlasovú reláciu“, v ktorej som bola moderátorka aj hosť a každú návštevu som otravovala, aby sa stala mojim hosťom. Rodičia, aj keď nevedeli hrať na hudobné nástroje, chceli, aby som sa aj ja naučila hrať na nejaký nástroj. Klavír bol pre trojizbový byt priveľký a tak som si vybrala gitaru. Ako každý rodič aj oni sa chceli pochváliť tým, čo sa ich dcéra na gitare už naučila. Potom vsak prislo obdobie puberty a ja som skusila cigarety. Od dvanástich som tajne fajčila asi do dvadsiatky. Poškodila som si tým aj hlas.
Aký to malo vplyv na tvoju farbu hlasu?
Ja mám alt, čo je najnižší ženský hlas. Cigarety a reflux (choroba žalúdka) mi dosť poškodili hlas, mala som problém zaspievať akýkoľvek vyšší tón. Preto som upustila od spievania. K spievaniu som sa vrátila až na vysokej škole. Učitelia ma presviedčali, že mám výborný hlas a to bol pre mňa dostatočný popud k tomu, aby som prestala s cigaretami a začala viac trénovať hlas. Podporovali ma v tom aj rodičia a nakoniec som sa prihlásila do televíznej súťaže Hlas Československa.
Veronika, si nielen speváčka, ale aj divadelná a filmová herečka, kde hľadáš svoje vzory, inšpiráciu a štýl?
Sama neviem, v detstve som bola ovplyvnená hudbou mojich rodičov, ktorí počúvali folk, country, The Beatles, Queen a to isté som počúvala aj ja, približne do trinástich. Myslím si, že pri skladaní ma to ovplyvňuje doteraz. Snažím sa o hudbu založenú na hutných textoch, ktorá ľudí až tak nenúti tancovať, skôr počúvať pesničku a premýšľať o nej. Počas puberty som začala počúvať hip-hop, v podstate som vyrastala na ňom. Blízka mi bola aj černošská hudba, oslovoval ma ich emotívny spôsob spievania. Soul, jazz, Frank Sinatra, Ella Fitzgerald, Billie Holiday, to je moja hudba. Dodnes pozerám koncertné vystúpenia Elli Fitzgerald, sú fakt neskutočné.
Prijali ťa na VŠMU, akú inšpiráciu si našla na tejto pôde?
Zaujímavosťou je, že som nikdy nechcela byť herečkou, dokonca rok pred prijímačkami som si povedala, že nechcem ísť na herectvo, lebo ma to nebaví. Chodila som do ZUŠky (šesť mesiacov) na herectvo a netešilo ma to. Potom sa niečo zmenilo. Podala som prihlášku, ale neverila som tomu, že by ma mohli prijať, mysleli sme si, že tam berú po známostiach a tak. Keď ma prijali, tak som sa rozplakala a otec si myslel, že som neprešla…
Ako teda prebiehali vysokoškolské roky?
Prvý rok, dva boli pre mňa priam rozprávkové, veď som sa zrazu našla medzi hercami ako Martin Huba, či Milka Vášaryová a poznali ma po mene. Po čase som však začala vidieť viac do štruktúr tohto sveta a zrazu som pristála na zemi. Čím dlhšie som bola v škole, tým menej entuziazmu som v sebe mala. Ale v podstate to bolo i tak fajn, lebo som sa naučila disciplíne, pracovala som na sebe.
Divadlo. Aký žáner sa ti páči?
Vždy sa mi páčila činohra. Sem-tam sa vyskytne aj muzikál, ale to skôr keď som bola v Londýne, alebo v New Yorku. To bolo niečo úžasné! Mám rada hlavne taký žáner, ktorý korešponduje s mojimi aktuálnymi pocitmi a je dobre spracovaný. Obdivujem hercov, ktorí hrajú denne ťažké dramatické charaktery, musí to byť veľmi vyčerpávajúce.
Aj ty si typ herca, ktorý hrá podľa metódy Stanislavského, pri ktorej sa silno vžívaš do svojej postavy?
Celá herecká škola na Slovensku vychádza zo Stanislavského a Čechova. Snažia sa nás viesť k tomu, aby ľudia svoje role prežívali, mysleli tak a áno snažím sa aj ja tak preciťovať.
Nepresakuje to do tvojho súkromného života, nevyčerpáva ťa to?
Ani nie, našťastie nemám veľa vyslovene ,,ťažkých“ postáv. Vlastne mám šťastie, že vždy dostanem humornejšie charaktery postav. Ani neviem, či som v divadle hrala nejakú naozaj vystresovanú, životom bičovanú postavu.
Ktorému režisérovi by si bez váhania prikývla na jeho ponuku?
Íha…Každému príjemnému, ale keby som mohla naozaj snívať, tak samozrejme Woody Allenovi, Martinovi Scorsesemu, Tomovi Hooperovi, Quentinovi Tarantinovi – hociktorému z nich by som sa tešila. Ale je to samozrejme len sen… Aj u nás však máme super tvorcov, napríklad taký Marián Amsler, s ktorým som už spolupracovala a bolo to super…
Poďme späť k hudbe. Ak dobre viem, tak si presne tri roky pripravovala album a v tom období si viac času trávila v zahraničí. Kde presne a prečo práve zahraničie?
Ako stredoškoláčka som túžila ísť do Ameriky, ostalo pri túžbe. Na VŠMU bolo jediné možné štúdium v zahraničí v rámci projektu Erasmus, v Anglicku. Odhodlala som sa vyskúšať sa, s tým, že sa vzdám hosťovania v SND. Začala som študovať v Londýne. Spoznala som množstvo ľudí, ktorí robia v hudbe a v Londýne som aj začala spievať. V Anglicku som sa dostala k hudobným kontaktom, ktoré mi veľmi pomáhali, musím priznať, že tie mi na Slovensku dlho chýbali.
Máš farbu hlasu, ktorá je v týchto končinách výnimočná. Kto s tvojim hlasom pracuje a ako?
Mala som niekoľko hlasových pedagógov. Keď som začínala, tak ma prílišné uvažovanie o hlase, o jeho rozsahu a farbe skôr limitovalo. Radili mi spievať Amy Winehouse čiže speváčku s nižšími hlasom, alebo Duffy kvôli príbuznému hlasovému zafarbeniu. naopak iné veci mi neodporúčali. Mňa to však skôr brzdilo a preto som si povedala, že budem spievať to, čo sa mi páči a skúsim to zaspievať aj keď sa mi na tú pieseň môj hlas nehodí.
Ako si pripravovala album?
Mala som päť, šesť hotových skladieb, keď som sa naisto rozhodla pre album. Tieto skladby som chcela kontinuálne doplniť, lebo môj dovtedajší výber bol trochu intuitívny. Pri vzniku prvých skladieb som neverila, že z toho raz bude album, skôr som naspievala niečo, čo som chcela pustiť mamine. Mala som polovicu albumu a chýbala druhá… Chcela som spievať aj po slovensky a mala som aj určité témy. Koniec koncov, mám taký dojem, že album je v rámci žánru ucelený. Je to začiatok cesty, také intro do tvorby začínajúceho speváka. Teraz si uvedomujem, že pri nahrávaní mojej prvej skladby What can I tell you som spievala prvýkrát do mikrofónu v štúdiu. Celé cédečko je vlastne zdokumentovanie mojich hudobných začiatkov.
Zaujalo ma, že ti skvele ,,sadli“ covery pesničiek. Je to chvíľkové, alebo chceš robiť covery dlhodobo?
Hm… Akurát dokončievam nový cover, konkrétne Million reasons od Lady Gaga. Podľa mňa covery sú užitočná vec. Je to aj nutnosť, svoj playlist na koncerty musím okoreniť aj covermi, lebo ľudia ešte málo poznajú moju tvorbu. Pri coveroch skúšam spievať pesničky, ktoré sú pre mňa výzvou, proste nie sú také pohodlné. Napríklad aj Hello od Adele som počúvala viackrát, páčila sa mi aj napriek tomu, že som si myslela, že ju nedokážem zaspievať.
Ktoré pesničky z albumu nám odporúčaš?
Odporúčam napríklad Blindfolded, ďalej Vrany, tá vyjde tento rok a spievam ju s raperom Supom. Veľmi mám rada pesničku V perinách a sú na ňu aj dobré ohlasy. Mne osobne sa viac páčia soulovejšie pesničky, na ne som pyšnejšia.
Máš ideálny hlas na živú hudbu, koncerty. Ako si na tom v tomto smere?
To je veľmi ťažké. Zistila som, že koncerty majú vysoké organizačné náklady. Ak chceš mať päť hudobníkov, normálny zvuk, vyplatiť benzín, ubytovanie, tak to je hneď cca 1500 €. Je nákladné zaplatiť aj základnú réžiu a perspektíva predaja lístkov je na Slovensku slabá, ak nie si Kristína, alebo nie si hraná v rádiách. Chcela by som však v tomto roku spraviť menšie turné po Slovensku a rada by som sa zastavila aj v Dunajskej Strede.
Čo by si chcela na záver odkázať našim čitateľom?
Chcela by som im odkázať, aby ľudia hudbu viac počúvali a menej pozerali. To je podľa mňa problém dnešnej doby. Viac sa zameriavam na videoklipy, na to, že kto má čo oblečené, proste obsah ide bokom. Nie je podstatný text a tým sa vytvára divná kultúra, ale to je trend aj v zahraničí. V popredí sú nepodstatné veci, čo hudobníkov, ktorí chcú robiť hudbu vážne, odrádza. Ľudia by si mali zavrieť oči a viac počúvať.
Pri príprave rozhovoru v slovenskom jazyku spolupracovali Milan Vrábeľ a Marek Sadloň.
